Taliančina má viac než 70 miliónov hovoriacich po celom svete. Okrem Talianska je úradným jazykom v San Maríne, Vatikáne a tiež vo švajčiarskych kantónoch Ticino a Grisons (spolu s nemčinou a francúzštinou). Používa sa aj v pohraničných oblastiach Slovinska a Chorvátska, ktoré kedysi patrili Taliansku, kde má štatút uznávaného menšinového jazyka, ale aj v krajinách s veľkými talianskymi komunitami, ako sú Spojené štáty, Kanada či Austrália.
Je úzko spätá s latinským dedičstvom a považuje sa za jedného z najbližších potomkov klasickej latinčiny. Taliansky jazyk sa formoval počas storočí a svoj moderný štandard získal vďaka toskánskemu nárečiu, ktoré preslávili literárni velikáni ako Dante, Petrarca a Boccaccio.
Neodmysliteľne sa spája s umením, hudbou, módou a kulinárstvom. Všetci poznáme taliansku operu, architektúru renesancie alebo neodolateľné recepty na taliansku pizzu či pastu.
Hoci sa používa ako štandardný jazyk v celej krajine, v Taliansku existuje množstvo regionálnych nárečí. Až do zjednotenia Talianska v roku 1861 bolo územie rozdelené na množstvo malých kráľovstiev, mestských štátov a vojvodstiev s vlastnou kultúrou a jazykom. Každé z nich sa vyvíjalo nezávisle a geografická rôznorodosť krajiny, vrátane horských oblastí ako Alpy a Apeniny, vytvárala prirodzené bariéry medzi regiónmi, čo obmedzovalo jazykové interakcie. To prispelo k veľkým nárečovým rozdielom od severu po juh.
Niektoré dialekty, ako napríklad sicílčina či neapolčina, sú tak odlišné, že by sa dali považovať za samostatné jazyky. Taliansky jazyk sa však v 19. storočí zjednotil, aby sa stal symbolom jednotného talianskeho národa.