Zo všetkých románskych jazykov (vrátane jazykov ako francúzština, taliančina, španielčina a rumunčina) je sardínčina považovaná za najbližšieho potomka ľudovej latinčiny s iba 8 % rozdielom v slovnej zásobe, syntaxi a fonológii. Sardínčina je pre Talianov nezrozumiteľná, rozdiely medzi jazykmi sú podobné tým, ktoré vidíme medzi španielčinou a taliančinou.
Sardínčina bola ako jazyk oficiálne uznaná regionálnym právom v roku 1997 a o dva roky neskôr bola uznaná aj na vnútroštátnej úrovni.
Tento jazyk úzko súvisí s latinčinou, ale podobne ako sardínska história, má mnoho vonkajších vplyvov. Odrážajú sa v ňom vplyvy viacerých jazykov, akými je napríklad arabčina, byzantská gréčtina, katalánčina a španielčina.
História sardínskeho jazyka
Ľudovú latinčinu priniesli na Sardíniu Rimania okolo roku 238 p.n.l. Latinčina zakorenená na Sardínii bola počas nasledujúcich dvetisíc rokov ovplyvnená inými kultúrami. Vplyv taliančiny na sardínčinu sa nezastavil ani vtedy, keď na Sardínii vládli Aragončania a potom Španieli. Vďaka svojej izolácii od pevniny si sardínsky jazyk dokázal zachovať mnoho podobností s latinčinou. Vyvíjal sa nezávisle od iných románskych jazykov.
Medzi 14. a 17. storočím boli jazykmi správy na ostrove katalánčina a španielčina. Keď sa úradným jazykom stala taliančina, sardínčina bola degradovaná na dialekt. Z lingvistického hľadiska bola ale vždy nezávislým jazykom s charakteristickými črtami, ktoré ho odlišujú od iných románskych jazykov.
Sardínčina sa prvýkrát začala písať v roku 1080 n.l. Z tohto obdobia sa zachovali právne listiny na juhu, no na severnej polovici ostrova sa na oficiálne účely začala sardínčina používať až v 17. storočí. Svojej štandardnej písomnej verzie sa jazyk dočkal až v roku 2001.
Sardínčina a jej dialekty
Sardínsky jazyk je rozdelený na rôzne dialekty, ktoré sa líšia podľa oblasti na celom ostrove. Dokonca aj susedné dediny majú často odlišné jazykové variácie. Na Sardínii existujú štyri hlavné dialekty sardínskeho jazyka: logudoreský, campidánsky, gallurésky a sassarský. Písomné normy majú iba dve hlavné dialekty – logudoreský a campidánsky dialekt.
Bavorský lingvista Max Leopold Wagner, ktorý študoval vývoj latinského jazyka na Sardínii tvrdí, že rozdiely medzi nárečiami vychádzajú z viacerých vĺn latinčiny. Niektoré kmene žili izolovane v horách a ich jazyk bol pomerne konzervatívny, zatiaľ čo reč iných obyvateľov ostrova ovplyvňovali cudzie národy.
Ohrozený jazyk Sardínie
Sardínčina môže byť chráneným jazykom, ale stále patrí medzi ohrozené jazyky. Je veľmi rozšírená medzi staršou populáciou Sardínie, ale medzi deťmi kleslo jej používanie v posledných rokoch na menej ako 13 %. Dominancia taliančiny v školách a masmédiách odklonila obyvateľov Sardínie ďalej od ich rodného jazyka.
Bohužiaľ, sardínčina sa nevyučuje v školách, okrem niekoľkých experimentálnych tried. Niektoré mestá poskytujú záujemcom sardínske jazykové kurzy a tento krásny jazyk naďalej propaguje niekoľko hudobných skupín.