Keď si už myslíte, že máte význam tvrdenia pevne uchopený, dozviete sa, že slová, ktoré ste s neochvejnou istotou preložili ako prvé, znamenajú niečo úplne iné, ako ste predpokladali. Pozrime sa spoločne na to, v čom sa poľština líši od slovenčiny a prečo je tak náročné plynulo sa po poľsky dohovoriť.
Poľština je slovákom blízka v mnohých smeroch
Mladých Slovákov poľský jazyk láka svojou zdanlivou jednoduchosťou a relatívnou dostupnosťou Poľska. Poľština sa prvý pohľad sa môže zdať jednoduchá a pre Slováka priam intuitívna. Je vábivá svojím pravidelným striedaním mäkkých a tvrdých hlások, drzým, rozhorčeným podtónom (takým blízkym pre nás, Slovákov) a širokou škálou zvučných, i keď nie vždy delikátnych slov.
Aby sme prišli na to, v čom sa poľština od ostatných slovanských jazykov odlišuje, musíme najprv zistiť, v čom je im podobná. Jednoznačne ju s nimi spája jazyková rodina, do ktorej patrí. Konkrétne sa jedná o skupinu západoslovanských jazykov. Tie sú členom početnej rodiny indoeurópskych jazykov. Keďže tieto jazyky zdieľajú rovnakého prarodiča, nájdeme medzi nimi veľa podobností.
Podobne ako iné slovanské jazyky, aj poľština má bohatú zásobu zdrobnenín, ktoré môžu mať rôzny význam a funkciu. Môžu odkazovať na niečo malé, no často sa používajú zdvorilostne alebo s dôrazom na expresívnosť. Ak cestujete do Poľska vlakom, sprievodca vás požiada o bileciki (lístočky) namiesto o bilety (lístky). Keď dorazíte k svojmu hostiteľovi, pravdepodobne sa bude ponúkať kawusia (kávička), nie kawa (káva).
Máte jasno v poľskej gramatike?
Poľština je známa bohatým systémom predpôn a prípon. Prípony často spôsobujú zmenu spoluhlásky alebo samohlásky. Poľština rozlišuje tri až štyri gramatické rody v jednotnom čísle a dva rody v množnom čísle.Rozlišovanie rodov v poľštine vás môže zneistiť, pretože mužský rod sa niekedy rozdeľuje na dva samostatné rody. Rody v množnom čísle sú iba čiastočne náväzné na rody v jednotnom čísle.
Nosovky, podivuhodné hlásky a iné špecifiká poľštiny
To najhlavnejšie, čím sa poľský jazyk odlišuje od slovenčiny či češtiny, sú jeho jedinečné hlásky. Väčšinu z nich nenájdeme v žiadnom inom jazyku, minimálne nie v tak hojnom počte. Jedná sa o znaky ą, ę, ó, ł, ć, ś, ź, ż, ń. Už na pohľad vám prídu zvláštne. A to ste ešte nepočuli, ako znejú. Tak napríklad také ą. Na to, aby ste si vedeli predstaviť zvuk, ktorý sa za týmto A pripomínajúcim znakom skrýva, povedzte nahlas slovo stonka. Písmená O a N v tomto slove vyslovené za sebou vytvárajú nosové O. Presne tak znie aj poľské ą.
Spolu s ę patrí do skupiny s ľudovým názvom nosovky. Na tie je poľština obzvlášť hrdá a používa ich všade, kde sa len dá. A čo také i a y? Zatiaľčo mäkké i sa od toho slovenského líši iba minimálne, pri ypsilone je rozdiel markantnejší. Ak ste si doposiaľ mysleli, že slovenské y je tvrdé, zrejme ste ešte nemali tú česť s ypsilonom poľským.
Prízvuk sa v poľštine skoro vždy viaže na predposlednú slabiku, čím vzniká rytmická reč. Keďže v poľštine nejestvujú dlhé samohlásky, všetky samohlásky majú rovnakú dĺžku. Okrem iného sa v poľštine naďalej používa archaický duál. Okrem poľštiny sa s ním stretneme v litovčine alebo slovinčine.
Poľština dokáže prekvapiť významom slov
Poľština je najzradnejšia v tom, že sú slová, ktoré v slovenčine i poľštine znejú rovnako, avšak ich význam je úplne odlišný. Naopak slová, ktoré zdanlivo pripomínajú slovenské slová, majú úplne iný, alebo doslovne opačný význam. Zatiaľčo slovo czerstvy by ste v slovenčine použili na označenie mladého človeka, v poľštine je jeho význam starý. Takýchto príkladov by sme v poľštine našli habadej. Radšej sa vyvarujte bezmyšlienkovitému používaniu slovenských slov na návšteve v Poľsku, za viacerými sa totiž skrýva hanlivý, alebo úplne irelevantný význam.