Turkické jazyky sú si navzájom veľmi podobné v syntaxi, fonológii aj morfológii. Jazykové dejiny turkických jazykov môžeme sledovať v písomných prameňoch od 8. storočia. Už v najstaršom známom období boli oddelené dve hlavné vetvy turkických jazykov:
- Bežné turkické jazyky – ďalej delené na juhovýchodnú vetvu (ujgurské jazyky), juhozápadnú vetvu (oghuzské jazyky), severozápadnú vetvu (kypčacké jazyky) a severovýchodnú vetvu (sibírske jazyky).
- Arghu-turkické jazyky – neskôr oddelené od bulharsko-turkických jazykov.
Turkické jazyky v súčasnosti
Vetvy turkických jazykov môžeme rozdeliť na jednotlivé jazyky. Medzi najpoužívanejšie patrí turečtina so 76 miliónmi rodených hovoriacich, uzbečtina a azerbajdžančina. Iné turkické jazyky sú kvôli malému počtu hovoriacich vážne ohrozené, napríklad jazyk ili so zhruba 100 žijúcimi rodenými hovoriacimi, alebo čulymčina, ktorou hovorí menej než 50 ľudí.
Zoznam turkických jazykov
- Bulharské jazyky (oghurské jazyky) – avarčina, čuvaština, hunčina, chazarčina, povolžská bulharčina.
- Јuhovýchodné jazyky (ujgurské jazyky) – aini, čagatajčina, ili turki, saryg-ujgurčina, staroturkičtina, taranči, ujgurčina, uzbečtina.
- Severozápadné jazyky (kypčacké jazyky) – baškirčina, karaimčina, karakalpačtina, kazaština, kirgizština, krymčačtina, karačajčina-balkarčina, krymská tatárčina, kumánčina, kumyčtina, nogajčina, pečenežština, tatárčina, urumčina.
- Juhozápadné jazyky (oghuzské jazyky) – azerbajdžančina, balkánska gagauzská turečtina, gagauzština, chaladžština, chorásánska turečtina, salarčina, turečtina (osmanská turečtina), turkménčina.
- Severovýchodné jazyky (sibírske jazyky) – altajčina, čulymčina, dolgančina, chakaština, jakutčina, šorčina, tofalarčina, tuviančina.
Existovali altajské jazyky?
Turkické jazyky majú niektoré črty spoločné s mongolskými a tunguzskými jazykmi. Podobnosti medzi jazykmi viedli lingvistov k záveru, že všetky tri skupiny patrili do jednej jazykovej rodiny – altajské jazyky. Od 18. storočia, kedy táto teória o jazykovej rodine vznikla, bola jej existencia vyvrátená. Spoločné charakteristiky sa v súčasnosti pripisujú rozsiahlemu prehistorickému kontaktu medzi jazykmi.
Proto-turkický a proto-mongolský jazyk spájala spoločná kultúrna tradícia. Euroázijské nomádske skupiny zdieľali podobný náboženský systém, vďaka čomu sa ich jazyky navzájom ovplyvňovali. Dnes napríklad vidíme, že v mongolskom slovníku zostala podstatná časť tureckých vypožičaných slov. Jazyky sa teda nevyvinuli z rovnakého predchodcu, podobnosti začali vznikať na základe blízkeho kontaktu národov, zhruba v prvom tisícročí p. n. l.
Štruktúra turkických jazykov
Zvukový systém väčšiny turkických jazykov má mnoho spoločných funkcií. Príkladom sú samohlásky, ktoré môžu byť krátke alebo dlhé, pričom ich výslovnosť mení význam slova. Spoločným znakom väčšiny turkických jazykov je harmónia samohlások. Ide o typ fonologického procesu, ktorý zahŕňa obmedzenia týkajúce sa toho, aké samohlásky sa môžu nachádzať blízko seba.
Existujú dva druhy samohlások – predné samohlásky, ktoré sa vytvárajú v prednej časti úst (napríklad I, e) a zadné samohlásky, vytvorené v zadnej časti úst, (napríklad a, u, o). Natívne turkické slová môžu obsahovať iba všetky predné alebo všetky zadné samohlásky.
Všetky turecké jazyky sú aglutinačné. Aglutinačný jazyk je jazyk, v ktorom každá prípona predstavuje jednu významovú jednotku, napríklad minulý čas, množné číslo alebo mužský rod. Tieto prípony navzájom nemenia svoju podobu, jednoducho sa k sebe pridávajú reťazovo. Slovosled v turkických jazykoch je zvyčajne podmet-predmet-prísudok, no môže sa meniť na základe kontextu.
Turkické jazyky zdieľajú jadro základnej slovnej zásoby. Značne si požičiavali aj z arabčiny a perzštiny, v poslednej dobe aj z európskych jazykov. V jazykoch, ktorými sa hovorí na území bývalého Sovietskeho zväzu, je veľké množstvo ruských vypožičaných slov.