Skutočne komplexné jazyky sa začali vyvíjať až na území Ázie a Európy. Za najznámejšiu a najväčšiu jazykovú rodinu je považovaná Indoeurópska jazyková rodina. Čo sa o nej môžeme dozvedieť pri štúdiu moderného jazyka?
Praindoeurópčina – spojitosť starovekých národov
Praindoeurópčina alebo indoeurópsky prajazyk sa zrejme používala národmi v juhovýchodnej Európe, Malej Ázii a na Blízkom východe od roku 3500 pnl. Cesta za objavením tohto prajazyka sa začala až o tisícky rokov neskôr, v 18. storočí, kedy boli objavené pôvodné indické jazyky a sanskrt.
Jazykovedci a historici dlhoročným štúdiom prišli k záveru, že centrom pôvodných Indoeurópčanov bola pravdepodobne oblasť strednej Ázie. Príčinou migračných vĺn sa prajazyk mohol šíriť do nových území. Toto tvrdenie bolo o pár rokov spochybnené, pretože sa nepodarilo dokázať, že by ktorýkoľvek z národov antického európskeho sveta pochádzal z územia strednej Ázie, a predsa bola praindoeurópčina najrozšírenejšia práve v oblasti Európy.
Taktiež tieto zistenia vylúčili názor, že sa indoeurópsky prajazyk šíril v rámci migrácie. Ak by to tak bolo, museli by byť všetky európske jazyky viac menej totožné, čo však rozhodne neplatí.
Spory o pôvode indoeurópskych jazykov
Ako sme už načrtli, spory o pôvode indoeurópskeho prajazyka sa viedli odjakživa a jazykovedci odrážali názory konkurencie obratne ako profesionálni tenisti. Centrum prajazyka bolo najprv umiestnené na územie strednej Ázie, neskôr sa však dospelo k záveru, že jeho skutočným rodiskom bola oblasť medzi Rýnom a stredným Ruskom.
Dva prístupy: monogenéza a polygenéza
Tí, čo zastávajú monogenézu, sú presvedčení, že všetky európske jazyky vznikli ako odnože z jedného stabilného prajazyka a šírili sa v migračných vlnách. Fanúšikovia polygenetickej teórie naopak argumentujú, že európske, ako aj západoázijské jazyky vznikli miešaním indoeurópskych a neindoeurópskych prajazykov. Ak sú bližšie k pravde zástancovia polygenézy, je možné, že pôvodné centrum praindoeurópčiny nebude nikdy odhalené.
Jazyky indoeurópskej jazykovej rodiny
Na problematiku prajazyka by sme sa nemali pozerať spôsobom, akým sa z latinčiny vyvinuli románske jazyky, pretože sa jedná o diametrálne odlišný prípad. Praindoeurópčina nebola na rozdiel od latinčiny komplexným jazykom, ale skôr by sme ju mali vnímať ako súbor viacerých nárečí a dialektov. Ak niekedy nejaká jednotná praindoeurópčina existovala, bolo to tak dávno, že sa nám ju pravdepodobne nepodarí vedecky dokázať.
Indoeurópska jazyková rodina v súčasnosti zahŕňa tieto jazyky:
- albánčina (severný aj južný dialekt),
- árijské jazyky (iránske, indické a dardské),
- arménčina,
- baltské jazyky (litovčina, lotyština a vymretá stará pruština),
- slovanské jazyky (slovenčina, čeština, poľština, srbčina, slovinčina, chorvátčina, bulharčina, macedónčina, ukrajinčina, ruština, bieloruština),
- gréčtina (+ mykénčina),
- italické a románske jazyky (taliančina + nárečia, francúzština, portugalčina, španielčina, rumunčina, moldavčina),
- keltské jazyky (gaelčina, kymérčina, kornčina a bretónčina),
- germánske jazyky (angličtina, nemčina, holandčina, švédčina, nórčina, dánčina, islandčina a vymretá gótčina),
- tocharčina,
- chetitčina.
Indoeurópske jazyky (nazývané aj indogermánske jazyky) dnes tvoria najrozšírenejšiu jazykovú rodinu na svete, ako materinskou rečou hovoria niektorým z nich asi 2,5 miliardy ľudí. Právom patria medzi najčastejšie vyhľadávané jazykové kombinácie pri prekladoch a tlmočení.