Vezmite si napríklad začiatok známej anglickej riekanky pre deti: „Humpty Dumpty sat on a…“ V angličtine musíme určiť gramatickú kategóriu času, v ktorom bude sloveso vyčasované. V tomto prípade sa použije minulý čas „sat“ namiesto prítomného času „sits“. V indonézskom jazyku nepotrebujete (a vlastne ani nemôžete) zmeniť čas použitého slovesa.
V ruštine musíte určiť nielen čas, ale aj rod. Musíte určiť, či ide o pani Dumpty alebo pána Dumpty, ktorých usádzate. Musíte takisto rozhodnúť, či bude proces sadania dokončený alebo nie. Ak náš hrdina, o ktorom rozprávame, sedel po celý čas toho, ako mal sedieť, vyjadrilo by sa to ešte inou formou slovesa, ako keby mal medzitým, napríklad, spadnúť zo stoličky.
V turečtine musíte prostredníctvom slovesa určiť, ako ste sa dostali k tejto informácii. Napríklad, ak ste pána, ktorý si sadá, videli sadnúť na vlastné oči, použijete inú formu slovesa, ako keby ste o tom iba počuli alebo niekde čítali.
Dospejú anglicky, indonézsky, rusky a turecky rodení hovoriaci k rozdielnemu prístupu k porozumeniu a pamätaniu si svojich skúseností rozdielne, jednoducho kvôli tomu, že rozprávajú iným jazykom?
Podobné otázky sa dotýkajú všetkých najväčších kontroverzných problémov pri skúmaní fungovania ľudskej mysle. Významne tiež vplývajú na politiku, právo a náboženstvo. Napriek tomu bolo na túto tému doteraz vykonaných príliš málo empirických štúdií. Téza, že jazyk dokáže vplývať na spôsob zmýšľania, bola dlhý čas považovaná za nemerateľnú. Dnes však na základe množstva nových kognitívnych štúdií dokážeme tvrdiť, že jazyk dokáže ovplyvniť spôsob, akým vnímame svet.
Otázka, či jazyky vplývajú na ľudské zmýšľanie, je stará niekoľko storočí. Už Charlemagne proklamoval, že „ovládanie druhého jazyka znamená, že človek získa druhú dušu.“ Táto myšlienka sa však stala nepopulárnou po publikovaní teórie jazykov od doktora Noama Chomskeho v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Doktor Chomsky tvrdil, že existuje akási univerzálna gramatika pre všetky jazyky a že jazyky sa jeden od druhého diametrálne nelíšia. Odvíjajúc sa od tézy, že jazyky sa od seba nelíšia, nedávalo zmysel ďalej skúmať, prečo by mali jazyky vplývať na rozdielne zmýšľanie ľudí.
Skúmanie lingvistickej univerzálnosti prinieslo zaujímavé dáta o jazykoch, ale po desaťročiach práce ani jediný navrhnutý univerzálny princíp neodolal ďalšiemu podrobnému skúmaniu. Naopak, čím viac išli lingvisti do hĺbky v skúmaní jazykov (z počtu viac ako 7 000 a z toho iba zlomok z nich analyzovali), tým častejšie objavovali nespočetné nepredvídateľné rozdiely.
Skutočnosť, že ľudia rozprávajú inak nemusí hneď samozrejme znamenať, že inak aj uvažujú. V ostatných desiatich rokoch začali kognitívni vedci merať nielen to, ako ľudia rozprávajú, ale aj to, ako rozmýšľajú. Skúmali, či naše chápanie aj tých najzákladnejších vecí ako napríklad priestoru, času a kauzality môžu byť konštruované jazykom.
Napríklad v austrálskej aborigénnej komunite Pormpuraaw nepoužívajú slová „vľavo“ a „vpravo“. Namiesto toho používajú hlavné geografické označenia ako sever, východ, západ, juh. Bežne povedia: „Aha, po juhozápadnej nohe ti lezie mravec.“ Pri pozdrave v jazyku Pormpuraaw sa neopýtajú, ako sa máš, ale: „Kam ideš?“ na čo by vhodná odpoveď bola: „Kráčam naozaj dlho na juh až juhovýchod, a čo ty?“ Ak neviete, ktorým smerom sa ide kam, nedostanete sa bohužiaľ ďalej ako po „Ahoj.“
Asi tretina svetových jazykov používa podobné označenie priestoru. Ako dopad takéhoto neustáleho lingvistického tréningu majú hovoriaci týchto jazykov nezvyčajne dobrý zmysel pre orientáciu a ich aktuálnu polohu aj v neznámom prostredí. Dokážu vykonať také navigačné rozhodnutia, o ktorých si vedci mysleli, že sú nemožné. Ide preto o obrovský rozdiel v základnom vnímaní priestoru, ktoré si trénujeme odmalička jazykom.
Rozdiely v tom ako ľudia vnímajú priestor tu nekončia. Ľudia sa spoliehajú na svoje schopnosti vnímať priestor aj vtedy, keď chcú vyjadriť ďalšie abstraktné pojmy, akými sú čas, množstvo, hudobný tón, príbuzenský vzťah, morálka a emócie. Čiže ak príslušníci komunity Pormpuraaw vnímajú priestor odlišne, znamená to, že vnímajú inak napríklad aj čas?
Aby sme to zistili, cestoval som s kolegyňou Alice Gaby do Austrálie a členom kmeňa Pormpuraaw sme ukázali sériu obrázkov, ktoré znázorňovali časovú postupnosť. Napríklad obrázok muža v rôznom veku, rastúceho krokodíla alebo jedenie banána. Ich úlohou bolo usporiadať rozhádzané obrázky, aby znázorňovali správne poradie v čase. Každú osobu sme testovali v dvoch samostatných kolách, pričom v každom kole boli tvárou otočení na inú stranu. Anglicky hovoriaci pri testovaní usporiadali následnosť v čase zľava doprava. Hebrejsky hovoriaci obrázky usporiadali sprava doľava (pretože hebrejčina sa píše sprava doľava).
Členovia kmeňa Pormpuwaar usporiadali obrázky od východu na západ. Keď sedeli tvárou na juh, čas plynul zľava doprava. Ak však sedeli tvárou smerom na sever, čas išiel sprava doľava. Ak boli usadení smerom na východ, obrázky usporiadali smerom k ich telu a obdobne naopak. Testovaným členom kmeňa Pormpuwaar ani raz nepovedali, ktorým smerom sú tvárou otočení. Nielenže to sami hneď vedeli, ale túto orientáciu v priestore spontánne využili na vlastné skonštruovanie vnímania času. Existujú mnohé ďalšie spôsoby, akými jazykom rozdielne organizujeme čas. V mandarínskej čínštine je budúcnosť označovaná ako niečo, čo je dole a minulosť hore. Juhoamerický aymarský jazyk označuje budúcnosť ako niečo vzadu a minulosť ako niečo vpredu.
Okrem vnímania priestoru a času jazyky formujú aj to, ako rozumieme kauzálnym väzbám. Napríklad angličtina popisuje udalosti subjektmi, ktoré veci vykonávajú. Anglicky hovoriaci bežne povedia, „Peter rozbil vázu,“ aj keď išlo o nehodu. Španielsky a japonsky hovoriaci by povedali, že sa váza rozbila sama. Takéto rozdiely v jazykoch majú významný vplyv na to, ako ich hovoriaci vnímajú kauzálnosť vecí, čo si pamätajú ako očití svedkovia a ako obviňujú či trestajú druhých.
V štúdiách, ktoré viedla stanfordská profesorka Caitlin Fausey, nechala anglicky, španielsky a japonsky hovoriacich sledovať videá dvoch ľudí, ktorí praskali balóny, rozbíjali vajíčka a rozlievali vodu z pohárov. Najskôr naschvál a potom nechtiac. Neskôr všetci podstúpili neohlásené testovanie pamäti: „pamätáte si, kto to urobil pri každej z udalostí?“ Doktorka Fausey pri odpovediach zistila šokujúce rozdiely v pamäti očitých svedkov. Japonsky a španielsky hovoriaci si nepamätali tých ľudí, ktorí praskali balóny náhodou. Ich pamäť sa odlišovala od anglicky hovoriacich účastníkov výskumu. Na rozdiel od toho si však pamätali tých, ktorí praskali balóny, vylievali vodu a rozbíjali vajíčka naschvál. Pri náhodách, pri ktorých sa v japončine a španielčine neurčuje subjekt, si ani žiadny subjekt udalostí nepamätali.
V ďalšej štúdii skúmali testovaciu vzorku anglicky hovoriacich ľudí, ktorej dali sledovať neslávne video Janet Jackson, tzv. „wardrobe malfunction“, čo je považované za výborný príklad náhodnej udalosti, ktorú nespôsobil subjekt. Na objasnenie tohto pojmu musíme vysvetliť okolnosti. Janet Jackson vystupovala na koncerte spolu s Justinom Timberlakom. Ich koncerty sú vždy sprevádzané tanečnými choreografiami. Termín „wardrobe malfunction“ označuje nekvalitný odev, ktorý sa pri tanečnej choreografii roztrhol a spôsobil, že Janet Jackson ostala počas koncertu polonahá. Tento termín pribudol do anglického slovníku vďaka Justinovi Timberlakovi, ktorý ho po koncerte použil ako prvý. Prehrávané video bolo sprevádzané dvomi rozdielnymi textami. Texty boli identické až na poslednú vetu. Posledná veta bola prvýkrát formulovaná: „kostým rozpáral“ („ripped the costume“) a druhýkrát „kostým sa rozpáral“ („the costume ripped“). Aj napriek tomu, že ľudia v štúdii sledovali to isté video, kde sa Janet roztrhol ten istý kostým, jazyk textu bol dôležitý a vo vnímaní skutočnosti zavážil. Tí, ktorí v texte čítali formuláciu „kostým rozpáral“ („ripped the costume“) z toho omnoho častejšie obviňovali Justina Timberlaka.
Okrem vnímania priestoru, času a kauzálnych vzťahov existujú viaceré príklady v jazyku, ktoré dokazujú, že má vplyv na to, ako ľudia vnímajú svet. Ruskí rodení hovoriaci v ruštine rozoznávajú niekoľko odtieňov modrej, nielen tmavomodrú a bledomodrú. Rusi sú preto lepší v opise a určení farebných odtieňov. Amazonský kmeň z Brazílie zvaný Piraha limituje akékoľvek vyjadrenie počtu na výrazy málo a veľa. Ich schopnosť mať prehľad o presných množstvách je minimálna.
Štruktúra jazyka predstavuje zrkadlo toho, ako kultúry vnímajú priority a vinu. Napríklad angličtina sa sústreďuje na subjekty vykonávajúce určitú aktivitu a v našom trestnoprávnom systéme vykonávame spravodlivosť tak, že odhalíme vinníka a príslušne ho potrestáme (radšej ako keby sme mali nájsť obete a primerane ich kompenzovať za ich útrapy, čo je alternatívny prístup k vykonaniu spravodlivosti). Takže dokáže jazyk ovplyvniť kultúrne hodnoty? Alebo je tento vplyv opačný? Alebo snáď oboje?
Samozrejme, jazyk predstavuje nástroj v rukách ľudí, ktorí ho vymysleli, a prispôsobili svojim potrebám. Jednosmerné demonštrovanie toho, že ľudia používajúci rozličné jazyky vnímajú veci vo svete rozdielne, nám neodhalí, či je dôvodom samotný jazyk alebo ľudia, ktorí ho vytvorili. Aby sme mohli preukázať túto kauzálnu úlohu jazyka, je potrebné skoncipovať štúdie, ktoré priamo manipulujú s jazykom a hľadajú následné prejavy v ľudskom poznaní.
Jedným z kľúčových poznatkov posledných rokov je práve preukázanie tohto kauzálneho vzťahu. Ukázalo sa, že ak zmeníme spôsob, akým ľudia rozprávajú, zmeníme aj spôsob ich zmýšľania. Ak sa človek naučí druhý cudzí jazyk, zmení sa aj jeho pohľad na svet. Keď bilingválni ľudia prejdú z jedného jazyka na druhý, takisto sa zmení ich zmýšľanie. A keď ľuďom vezmete schopnosť verbálnej komunikácie, čo by malo znamenať jednoduchú neverbálnu úlohu, ich výkon sa môže veľmi rýchlo drasticky zmeniť, až môže byť porovnateľný s výkonom potkana alebo myši. V nedávnej štúdii vykonanej na študentoch univerzity MIT boli študentom prehrávané bodky na monitore. Žiadali ich, aby povedali ich počet. Ak im bolo dovolené bodky normálne počítať, výsledky mali výborné. Ak mali simultánne splniť neverbálnu úlohu ako napríklad búchať rukami do požadovaného rytmu, stále mali dobré výsledky. Ak však dostali simultánnu verbálnu úlohu počas prehrávania bodiek, napríklad opakovať slová z televíznych správ, ich počítanie bodiek absolútne stroskotalo. Inými slovami, na to, aby bodky spočítali, potrebovali jazyk.
Tento nový druh štúdií nám ukazuje, že jazyky, ktorými rozprávame, neslúžia len na vyjadrenie našich myšlienok, ale ovplyvňujú aj ich obsah. Štruktúry, ktoré formujú jazyky, formujú aj to, ako vnímame realitu. Vytvárajú z nás sofistikované a inteligentné bytosti.
Jazyk je unikátny dar pre ľudstvo. Skúmaním jazykov čiastočne odhaľujeme našu ľudskosť a nahliadame do samotnej podstaty ľudskej povahy. Pri odhaľovaní rozdielov medzi jazykmi a ľuďmi, ktorí nimi hovoria, zisťujeme, že sa môžu výrazne líšiť aj ľudské povahy v závislosti od jazyka, ktorý používajú. Výskum tohto typu nám napomáha hľadať odpovede na základné otázky, ktoré si všetci kladieme. Ako sa stávame tým, kým naozaj sme? Prečo rozmýšľame tak, ako rozmýšľame? Zdá sa, že významnú časť odpovede na tieto otázky nájdeme v jazykoch, ktorými komunikujeme.