Keďže jazyk predstavuje jeden z najdôležitejších prvkov gréckej kultúry, je zaujímavé pozorovať, ako sa zo starogréckeho jazyka stala moderná gréčtina, ktorú poznáme dnes. Moderná gréčtina je potomkom starovekého jazyka a je pridružená k časti gréckej alebo helénskej vetvy, ktoré patria medzi indoeurópske jazyky. Grécke jazyky je súhrnné označenie pre všetky jazyky starovekého, stredovekého a súčasného Grécka.
Gréčtina – jazyk s dávnou históriou
Grécky jazyk sa utváral zhruba od konca 3. tisícročia pred Kr., kedy na juh Balkánskeho polostrova preniklo obyvateľstvo, ktoré po jazykovej stránke môžeme pokladať za priamych predkov neskorších Grékov. Ich jazyk nebol jednotný, išlo o užšie spoločenstvo indoeurópskych nárečí, v ktorom sa mohli objaviť jazykové rozdiely.
Najstaršie dochované texty gréckeho jazyka sa našli v ruinách paláca Knóssos na ostrove Kréta. Tento jazyk sa nazýva „Linear A” a dodnes nie je úplne dekódovaný.
Mykénska civilizácia
Okolo roku 1300 pred Kristom sa začal vyvíjať nový skript gréckeho jazyka, „Linear B”. Spája sa s mykénskou civilizáciou. Po kolapse tejto civilizácie zanikol aj ich jazyk a nahradil ho jazyk ovplyvnený Feničanmi.
Staroveké grécke klasické obdobie
Počas klasického obdobia starovekého Grécka sa jazyk vyvinul do niekoľkých dialektov. Dva hlavné dialekty toho obdobia sa nazývali iónsky a atický. Tie boli spojené so samostatnými literárnymi žánrami. Iónčina sa používala ako jazyk epiky, atičtina sa ujala ako jazyk rétoriky a filozofie.
Helenistická gréčtina
Počas helenistického obdobia sa grécky jazyk rozvinul do jazyka, ktorý dnes nazývame biblická gréčtina. Písali sa ňou niektoré časti Nového zákona. Šírila sa tak ďaleko na východ, až ho väčšina antického sveta prijala ako svoj druhý jazyk. Tento grécky dialekt sa vyvinul do jazyka koiné.
Vzbura proti Koiné
S používaním biblickej gréčtiny nesúhlasil každý. Mnoho ľudí považovalo atický dialekt za najvyšší štandard gréčtiny. Vzniklo tak aticistické hnutie, ktoré ovplyvnilo predovšetkým grécku literatúru.
Byzantská gréčtina
Za vlády byzantskej ríše (od 300 po Kr. až do 1453) sa používala byzantská gréčtina, jazyk takmer identický s atičtinou. Byzantská gréčtina sa používala hlavne ako jazyk správy a písomností, od ľudového jazyka sa do značnej miery líšila.
Moderná gréčtina
Počas osmanskej vlády nad Grékmi sa jazyk pomaly vyvinul do podoby gréčtiny, ktorú poznáme dnes. Je zaujímavé poznamenať, že ostrov Kréta dokázal zabrániť Osmanskej ríši v ich ovládaní až do roku 1669. Po páde Osmanskej ríše v roku 1830 sa Gréci snažili ustanoviť svoj štandardný grécky dialekt. Dialekty používané v Aténach a ostrove Peloponéz sa stali štandardizovaným jazykom používaným v modernom Grécku. Jazyk sa stále mení a vyvíja, najmä s prevládajúcim vonkajším kultúrnym vplyvom.
Rozdelenie gréckych jazykov
Grécke jazyky môžeme jednoducho rozdeliť na tri časti – starogréčtina (do 1453 po Kr.), stredoveká gréčtina (500/600 – 1453) a novogréčtina (od 1453 dodnes). Podrobné chronologické delenie zahŕňa aj protogréčtinu, rôzne historické dialekty (napríklad mykénčinu), a koiné. Novogréčtina je ďalej delená na samostatné dialekty: kapadóčtina, pontčina, jevančina, tsakončina.
Grécky jazyk v súčasnosti
Modernou gréčtinou sa hovorí hlavne v Grécku a na Cypre, kde je úradným jazykom. Gréčtina je tiež uznávaná ako menšinový jazyk v Albánsku, Arménsku, Maďarsku, Taliansku, Rumunsku, Turecku a na Ukrajine.
V roku 2012 bolo na celom svete okolo 13,1 milióna osôb hovoriacich po grécky, z toho 10,7 milióna v Grécku, 1,1 milióna na Cypre a 15 200 v Albánsku.
Moderná gréčtina (démotická) má zjednodušenú gramatiku a akcent. Oficiálny status získala až v roku 1970. Slovná zásoba sa postupom času prirodzene zmenila, ale jadro jazyka je rovnaké, takže hovorca modernej gréčtiny môže zvyčajne pochopiť podstatu starodávneho textu.